Rytieri existujú! (časť piata)

Rázne som vystúpila z auta, ale ono pokračovalo prázdne ďalej, priamo na hlavnú cestu! Zvískla som, nohy sa však od tej hrôzy, čo ma premkla, nevedeli odlepiť z asfaltu. Skríkla som ešte raz, ale auto nezastalo.

V tom, s ohybnosťou divokej šelmy, skočil na predné sedadlo čiernovlasý krásavec a zatiahol ručnú brzdu. Chvalabohu! „Mladá dáma, bola by škoda, keby ten váš divoký tátoš odcválal,“ povedal s frajerským úškrnom. Cítila som sa trápne, pretože mi líca horeli načerveno ako ritka paviána. „Našťastie, na toho divocha skočil rytier v plnej zbroji,“ kŕčovito som sa snažila vtipne poďakovať.

Potom mi už nezišlo na um nič a tak som sa zvrtla na svojich deväťcentimetrových opätkoch a odkráčala k nádrži. Ale ako ju mám otvoriť? Dumala som usilovne. Vytočila som manželovo číslo a v tom zátka povolila. Keď sa v telefóne ozval milovaný hlas, veselo som tankovala natural 95.

„Óóóó,“ vydala som zo seba. „Ublížila si si, zlato?“ opýtal sa staroslivo môj zákonitý. „Miláčik, ja som ti natankovala do dízla trochu benzínu! Čo mám robiť?“ oddane som čakala na ortieľ. „Choď zaplatiť,“ ozval sa vznešene ako pravý pán tvorstva a zložil.

Nervózne som prešľapovala pred pokladňou, keď mi v telefóne oznámil, že mi príde pomôcť kamarát Mates. „Koľko si tam toho natankovala?“ ozval sa mi o pár minút spoza chrbta. „Sedem litorv?“ odčítal z pumpy. Nestihla som ani prisvedčiť. Hneď volal mechanikovi, pobehoval po predajni, lial čosi do nádrže, tankoval naftu, naštartoval...

Pohyboval sa tak sebaisto, pomáhal mi tak samozrejme, akoby to bolo jeho ušľachtilé poslanie. „Motor pekne pradie,“ žmurkol na mňa, vychutnal si môj úprimný, obdivný pohľad a odfrčal. Paráda, dnes už druhý rytier pomáhajúcich dáme na cestách. Myšlienky mi trochu pookriali. Ale trasúce sa kolená mi ešte hodnú chvíľu neumožnili ani jediný krok vpred.

Po pár minútach som sa už odhodlane vydala na päťdesiatkilometrovú cestu za kamoškou. Pár metrov pred výpadovkou na diaľnicu mi volal manžel. „Kde si?“ znela kontrolná otázka. „Ty moja blondínka,“ zvolal, keď som oznámila, že sa rútim na diaľnicu. „Veď nemáš diaľničnú!“ povedal mi celkom nežne. V poslednej chvíli som zvrtla volant na starú cestu.

A môj muž bol tretí z rytierov, ktorí mi v ten deň zachraňovali auto, česť a peňaženku. A to som nedávno čítala, že vraj muži strácajú svoj inštinkt lovca a ochrancu žien! Aká hlúposť!

P.S.: Nie som blondínka. Rada by som ti to dokázala, milý môj denníček, ale zatiaľ musím písať inkognito. Zahalená rúškom tajomstva :-)

Tvoja Grétka